Streda, desiateho mája dvetisíc dvadsaťtri. V poslednom čase nespím dobre. Polárny deň je už za rohom, a noci sú tu za polarným kruhom čoraz jasnejšie. Už som si zvykla, že v tomto období mám večer viac energie, lebo je úplne jasno, ale potom nemôžem spať. V dôsledku toho sa budím neskôr, ako to bolo aj dnes.

Ráno som zjedla sendviče s arašidovým maslom a slivkovou marmeládou. Vypila som aj kávičku so sójovým mliekom. Po raňajkách som zobrala chlpáčí na krátku prechádzku, a potom som sa osprchovala a umyla som si vlasy. Dnes som mala zaneprázdnený deň, lebo som musela ísť do Kirune. Kiruna je najbližšie veľke mesto, asi 90 kilometrov od mojej dediny. Jeden z mojich psov, Fenris, mal dohodnutý termín u psej kaderníčky, a musela som ho tam zobrať. Fenris je veľmi našuchorený, takže ostrihanie trvalo dve a pol hodiny. Keď som po ňho vrátila, psia kaderníčka bola spotená a červená na tvári. Ups! Medzitým som starala o moje vybavovački. Najprv som išla do školy, pretože som tam mala dôležitú vybavovačku. Potom som išla na benzínku natankovať auto. Okrem toho som si kúpila sprej na čistenie autosedačiek. Potom som potriedila odpadky do zberných nádob. Konečne som nakupovala jedlo v supermakete.

Mala som veľa planov na poobede. O tretej som mala dohodnutú hodinu poľštiny s mojou študentkou z Nemecka. O štvrtej AECO (Association of Arctic Expedition Cruise Operators) hostilo webový seminár o pracovných nástrojoch pre sprievodcov, ktoré máme k dispozícii pri práci v tomto špeciálnom ekosystéme. O pol šiestej som mala prvú hodinu na úvodnom kurze kórejčiny, ktorý organizuje švédsky Sejong Instytut. Pretože strihanie Fenrisa zobralo veľa času, musela som sa kvôli týmto aktivitám vrátiť do školy. Nestihla by som vratiť doma. Veď 90 kilometrov je veľka vzdialenosť. Ráno som podozrievala, že by to tak mohlo byť, a tak som si so sebou zobrala laptop, nabíjačku, a slúchadlá. Kvôli tomu som prišla domov neskoro večer.

Čo sa týka kurzu kórejčiny, ukázalo sa, že sa naň prihlásilo štrnásť ôsob (vrátane mňa). Až štyria z nich, teda asi skoro 30 percent, sú ľudia, ktorí sa narodili v Južnej Kórei, ale su adoptovaní a vychovaní vo Švédsku. Bola som veľmi prekvapená, pretože som nevedela, že adopcia kórejských detí je tu vo Švédsku taký bežný jav. Samotný kurz má veľmi pomale tempo, čo mi vyhovuje. Som zvedavá, kto z celej tejto skupiny vydrží, a naozaj sa naučí po kórejsky.